Kompresia nadovšetko

Boľavé nohy, pocit ťažkých nôh, opuchy, kŕčové žily... Je Vám to povedomé? Myslíte si, že nosenie elastických pančúch je tak jedine pre "staré babky"? Tak potom je tento článok práve pre Vás , lebo by som Vám rada poskytla malú (ale skutočne iba malú) cievnu osvetu, keďže táto téma je naozaj viac než obšírna. Zameriam sa na fakt dôležitosti nosenia kompresívnych pančúch pri chronickom žilovom ochorení ( tzv. venóznej insuficiencii), ktorej najťažším stupňom sú kŕčové žily- varixy, ktoré sa často riešia cestou operačnou, podľa stupňa závažnosti.

Žilová nedostatočnosť je oslabenie žilovej steny, na ktorej sú žilové chlopne. Stena žily je rozšírená a chlopne netesnia. Krv preto prepadáva, stagnuje v krvnom riečisku, noha opuchá a bolí. Najhoršou komplikáciou žilovej nedostatočnosti je vytvorenie rany na nohe - tzv. Bercovho vredu. Ako prevencia tohoto stavu sa odporúča časté vykladanie nôh, vyhýbanie sa dlhému státiu, či sedeniu, dostatočný pohyb s nohami. Liečbou číslo jedna je kompresia. Treba však podotknúť, že kompresia je liečba doživotná, čiže ani pančuchy nám oslabenú stenu nevyliečia a nevrátia do zdravého stavu. Iba nám pomôžu odstrániť príznaky ochorenia. Liečba tohoto ochorenia je kompresívna ( pančuchy), konzervatívna (lieky) a operačná. Zameriam sa na kompresívnu liečbu, ktorá je základom liečby chronickej žilovej nedostatočnosti.

Efekt stlačenia žilovej steny a tým dosiahnutia jej vrátenia do stavu, kedy sú žilové chlopne dostatočne blízko pri sebe, aby mohli správne pracovať a posúvať krv smerom k srdcu, je jedinou účinnou možnosťou úspešnej liečby. Ani žiadne mastičky Bercov vred nevyliečia, ak nebude pri liečbe použitá aj kompresia.  (V tomto prípade nie však pančuchami, ale elastickým obvinadlom, aby rana mohla "dýchať".) Kompresia má štyri triedy, podľa efektu stlačenia. Kompresívna trieda I. je skôr preventívna a túto triedu poisťovne nepreplácajú. Na cievnych ambulanciách sa zväčša predpisujú pančuchy kompresívnej triedy II., ktorá má liečebný efekt a je hradená poisťovňou. Každého pol roka má pacient nárok na nový predpis pančúch.

Pacienti však kompresívnu liečbu a jej efekt veľmi často neprávom podceňujú.   Na našej cievnej ambulancii preto často používame argument: "Ak tie pančuchy nemáte predpísané prehĺtať tri krát denne ako tabletky, neznamená to, že nie sú dôležité." :-)   Ba práve naopak. Sú najdôležitejšie a žiadna tabletka ich nenahradí.

Predsudky bokom! Doba nepekne vyzerajúcich sťahujúcich pančúch je tiež už nenávratne preč. Preč sú aj nepekne pôsobiace pančuchy nepríjemnej horčicovej farby, ktorá pôsobí až odpudzujúco.  Na našom trhu je už dávno široký sortiment, rôzne druhy pančúch od rôznych výrobcov, s estetickými krajkami so silikónovým protišmykovým lemom, ktoré sú nielen účinné na zmiernenie príznakov ochorenia žíl, ale dokonca pôsobia na nohách naozaj sexi, o ich škále farebnosti už ani nehovorím. Majú teda nielen liečebný, ale aj estetický efekt. 

Podľa lokalizácie oslabenej žilovej steny máme aj rôzne druhy pančúch- lýtkové, stehenné, alebo klasické pančuchové nohavice. Vyrábajú sa dokonca pančuchy s chladivým účinkom mentolu (na leto), alebo s obsahom striebra, ktoré má antibakteriálne účinky.

Ak  pôjdete s Vašimi ťažkosťami k lekárovi , ten Vás pošle na cievne vyšetrenie, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je ultrazvukové vyšetrenie. Ak Vám lekár pri tomto vyšetrení zistí chronickú žilovú nedostatočnosť, spolu s liekmi na spevnenie žilovej steny dostanete aj predpis na pančuchy. Pančuchy si treba naťahovať hneď ráno, pred vstaním z postele, kým sú ešte nohy po noci odpuchnuté. Na noc sa pančuchy zase dávajú dolu. Pre menej mobilných pacientov, ktorí majú s navliekaním pančúch problém, existujú dokonca špeciálne pomôcky - navliekače, ktoré Vám lekár môže takisto predpísať.

Nebojme sa preto kompresívnych pančúch! Ba práve naopak. Okrem liečebného a odľahčujúceho účinku pre naše nôžky s nimi ešte narobíme aj kopec parády.   A chlapi sa nebudú stačiť čudovať, čo to aké sexy pančušky majú ich žienky na nohách.  :-) 

O zalomenom kľúči v zámke

Stalo sa to ešte v časoch, keď som striedavo behala z ambulancie na ambulanciu a zastupovala moje kolegyne, ktoré z rôznych príčin boli mimo pracovného procesu. Zažila som veru "všéééličo", o tom by som mohla aj knihu písať. Dnes Vám porozprávam môj príbeh z môjho zastupovania na očnej ambulancii.

V časoch zastupovania som bola skoro vždy nervózna a napätá, keď som sa mala ráno vybrať opäť na nové pracovisko. Viete si to predstaviť. Iná ambulancia, iný lekár, iné spôsoby, iná organizácia práce, iné vyšetrenia, iní pacienti, vlastne skoro všetko iné. Len ja stále tá istá ...Vždy som sa snažila byť na ambulancii aspoň o polhodinku skôr, potrebovala som sa v pokoji rozhliadnuť a nachystať si všetko, čo bolo treba. Stresové situácie proste nenávidím a tie situácie to vedia, preto ma stále prenasledujú.

Keď som prišla na polikliniku, ľudia už stáli pred jej hlavnými dverami a netrpezlivo čakali, kedy sa dvere otvoria. Tak to bola pre mňa prvá šokujúca skutočnosť.  Naschvál som sa ponáhľala z domu o čosi skôr a teraz toto. Stála som v hlúčiku čakajúcich pacientov a počúvala ich reči. Rozprávali sa o tom, kto kde ide a kto v akom poradí  prišiel, aby sa už vopred uistili, že ich nikto nepredbehne. Z duše nenávidím tieto rozhovory. S obľubou ich vedú najmä dôchodcovia, ktorí by sa naozaj nemuseli tak veľmi ponáhľať. Či som chcela a či nie, stála som tam, počúvala tie nervózne reči okolitých pacientov a s ich rastúcou nervozitou rástla aj tá moja. Len ja som mala v hlave iné otázky: „Bože! Kedy už tú polikliniku otvoria? Načo som  sa ráno tak ponáhľala? Stihnem si nachystať ambulanciu skôr, kým príde lekárka?“

Ani o siedmej hodine sa však nič nedialo, dvere boli stále zatvorené a nervóznych ľudí, čo si hlasno organizovali akýsi pomyselný poradovník, stále pribúdalo. V tom ktosi zahlásil: „A sú tie dvere vôbec zamknuté?“  Ten ktosi pristúpil k dverám a silno potlačil. A zrazu „bác“!  Tie dvere neboli zamknuté, boli iba nejako zaseknuté. Myslela som, že ma porazí od jedu, keď som si uvedomila, koľký čas  tu takto zbytočne stojím a čakám. Pochytila ma ešte väčšia panika.

Akonáhle sa dvere otvorili, dav sa vrútil dovnútra a ľudia sa išli „preraziť“, aby ich náhodou nik nepredbehol. To by ste mali vidieť  tých dôchodcov, akou rýchlosťou utekali ,ktorý o ktorého, hore schodmi.  Superman by im musel ich rýchlosť len ticho závidieť. Ja som sa vybrala spolu s davom smerujúcim k očnej ambulancii.  S námahou a nervozitou  som sa pretlačila pomedzi ľudí, ktorí ma ani nechceli pustiť ku dverám čakárne, lebo si mysleli, že ich chcem predbehnúť.  Keď konečne pochopili, že nie som ich nepriateľ, ale sestrička, ktorá im chce odomknúť čakáreň a sama sa chce dostať cez čakáreň do ambulancie, tak ma pustili a ja som vsunula kľúčik do dverí. Potočila som  ním v snahe odomknúť a zrazu „bum!“ Kľúčik sa ulomil v zámke a jeho vonkajšia časť mi zostala v ruke. „Toto snáď nemôže byť pravda!“ povedala som asi aj nahlas. Obzrela som sa okolo seba a zrazu som zacítila tie vražedné pohľady pacientov, ktorým som jedným razom zmarila ich víziu, že budú skoro vybavení.

Ani neviem ako,  zavolala som údržbárov, ktorí asi do pol hodiny prišli a začali zámok odvŕtavať. Pacienti sa tlačili na vŕtajúceho údržbára v snahe nepustiť si svoju pozíciu v poradí a vôbec im nevadilo, že okolo ich hláv lietali iskričky,  spôsobené vŕtaním zámky. Na to vybehla sestrička zo susednej ambulancie a opýtala sa pacientov, či potrebujú ísť na očné, okrem súčasného zdravotného problému, ešte  i s cudzím telesom v oku, keď nemôžu odstúpiť od dverí.  Jej poznámka mi prišla veľmi správna, trefná a ešte aj vtipná, hoci do smiechu mi nebolo.  To už stála pred dverami aj očná lekárka, ktorá asi nečakala takýto začiatok bežného pracovného dňa. Veď aj ona bola naučená na isté pracovné pohodlie a na to, že keď ráno vojde do ambulancie, všetky  stroje a počítače sú už zapnuté a karty pacientov nachystané.

Keď sa  všetko konečne skončilo, vošla som s  doktorkou  na ambulanciu a zatvorila za sebou dvere. V  tej chvíli to na mňa prišlo. Rozplakala som sa, ako malé decko. Mala som hrozné pocity: pocit mojej viny, že som pokazila zámok na dverách, pocit viny, že vďaka mojej nešikovnosti  ten pracovný sklz už nedobehneme, pocit stresu,  nepokoja...  Skrátka zosypala som sa ako hromádka nešťastia. Bála som sa, že aj  lekárka bude podráždená a že som si u nej urobila veľmi „negatívnu reklamu“. Ako som tak plakala a slzy nešli zastaviť, lekárka sa na mňa pozrela a milo povedala: „Hádam by ste kvôli tomuto neplakali! Ešteže čo? Nič sa Vy nebojte, vkľude sa prezlečieme, všetko spolu nachystáme a začneme pekne pomaly robiť. Pacienti sa  nezbláznia.“  Uff! Vtedy mi spadol balvan zo srdca. Jej slová ma okamžite upokojili a dodali mi , v tú chvíľu pre mňa tak veľmi potrebný, pocit stratenej istoty. Nakoniec sme všetko v pohode zvládli a časový sklz sme nielen dobehli, ale ešte aj predbehli.

Lekárku spomínanej ambulancie si od tejto príhody nadovšetko vážim a  pokladám ju za milého a neskutočne tolerantného  človeka.  Nie každý lekár by takto s nadhľadom dokázal zvládnuť podobnú situáciu.  Možno by  moju nervozitu  ešte viac umocnil  svojou podráždenou reakciou. Ale možno sa mýlim a bola by som milo prekvapená. Každopádne, mala som  veľké šťastie v nešťastí, že po tých všetkých polenách, ktoré mi to ráno nahádzalo pod nohy , prišla práve táto lekárka, ktorá dokázala vrátiť   nepríjemnú situáciu jednou vetou do normálu. 

Anjelik pre anjelika

Prišli do ambulancie na vyšetrenie, chlapec s detskou mozgovou obrnou v sprievode svojej mamy. Pomaly, krivkajúc a opierajúc sa o matku, vošiel  dnu.  Vystrašený, očká rozšírené od očakávania nepoznaného, roztasené malé telíčko, v tvári výraz plný otázok.

Sestra hľadela na to chlapča s pokrivenými rúčkami i nôžkami a cítila veľký rešpekt i úctu a obdiv zároveň. Rešpekt pred touto chorobou, ktorá si vybrala i tohto chlapca, úctu a obdiv matke chlapčeka a vlastne všetkým podobným matkám, ktoré osud prinútil zo všetkých síl bojovať s ochorením ich dieťaťa a zmierňovať na maximálne minimum jeho príznaky. Lebo ak sa každá matka  stará o svoje deti s plným nasadením svojich síl a trpezlivosti, matky takýchto a podobne postihnutých detí potrebujú toho nasadenia , síl a trpezlivosti  ešte mnohonásobne viac.

Sestra sa v duchu hlboko skláňala pred touto maminou, obdivovala jej kľud, jej pozitívnu energiu, ktorá z nej len tak sršala. Obdivovala jej pokojný úprimný úsmev v jej tvári a to i napriek vnútornej bolesti, ktorú musí matka takto chorého dieťaťa v sebe nosiť. Predstavila si svoju dcérku. Rovnako starú, ako je tento chlapec. Porovnávala v duchu neporovnateľné a ďakovala osudu, že jej deti takéto nešťastie nepostretlo.

Chlapček bol vystrašený, bál sa každého neočakávaného zvuku, každého šuchnutia. Ešte aj nameraný  tlak mal zvýšený  a srdiečko v tom malom tele  bilo ako na poplach.  Napriek svojmu strachu toto vyšetrenie zvládol na výbornú. Počúval každé slovo svojej mamy, lekárky i sestry, ktoré sa mu snažili vysvetliť všetko, čo sa v rámci vyšetrenia chystajú robiť, aby sa zbytočne nebál.

„Neboj sa!“ povedala sestra. „Teraz budeš počuť také zvuky, ako keď vonku fúka silný vietor,“ vysvetlila chlapcovi .

Chlapec sa usmial a sám pre seba si opakoval: „Je to ako vietor, je to ako vietor...“

Sestrička cítila vo svojom vnútri akúsi stiesnenosť a veľkú ľútosť. Celá táto situácia jej prišla veľmi silná a emotívna. Nie často navštevujú ich ambulanciu deti a už vôbec nie takto postihnuté deti.

Na okennom parapete sedel malý biely anjelik. Malá soška, ktorú sestričke niektorý z pacientov dal len tak pre potešenie. Vždy, keď sa na toho anjelika pozrela, naozaj sa potešila tomu pohľadu naň.

Hneď vedela, kde ten anjelik patrí, cítila to. Bolo to úplne spontánne rozhodnutie bez zbytočných úvah, či to spraviť, alebo radšej nie. Zobrala malého anjelika a vložila ho chlapcovi do jeho malej pokrútenej rúčky so slovami: „Tento anjelik je od nás pre Teba za to, že si bol tak statočný a že si to tak perfektne zvládol, bude Ťa strážiť.“ Chlapec sa natešene usmial a slušne poďakoval. V jeho tvári bolo vidno, že  sa úprimne teší z tej malej postavičky v jeho ruke.

Ešte viac dojatá a prekvapená zostala jeho mamina. „Ďakujeme sestrička! Ani neviete, ako ste to trafila. On totiž týchto malých anjelikov zbiera,“ povedala s radostným úsmevom.

„Tak dúfam, že takéhoto ešte nemáš!“ dodala sestra.

„Takého ešte nie,“ odvetil usmiaty chlapec.

„Ďakujeme!“ zopakovala matka.

Nebolo však za čo ďakovať. To sestra v duchu ďakovala. Ďakovala týmto dvom ľuďom za ten krásny vnútorný pocit, ktorý ju zvieral. Pocit  šťastia , že mohla potešiť, že urobila radosť tomuto chlapcovi. Ten pocit bol smutný a krásny zároveň.

Keď vyšli z ambulancie, uvedomila si, že jej po líci steká  slza...

Niečo na úvod

"Až obklopí nás nemocničné ticho
a  budeme počuť chorého ťažký dych,
vtedy skončí sa náš bezstarostný život
a my obetujeme svoj čas pre iných..."
Tieto verše mi po prečítaní ( ešte počas školy) navždy utkveli v pamäti. Po rokoch praxe viem, že povolanie zdravotnej sestry je naozaj poslaním. Najmä v dnešných časoch, keď so sebou prináša rôzne úskalia a negatíva vo forme nedostatočného spoločenského ohodnotenia , nielen finančného, ale aj morálneho. My všetky, ktoré sme zotrvali v tejto profesii až do dnešných čias sme príkladom skutočnej lásky a oddanosti k svojmu povolaniu. Veď nezatvárajme oči a povedzme si úprimne! Koľké z nás sa už pohrávali s myšlienkou odísť zo zdravotníctva? A napriek tomu sme stále tu a vykonávame svoju prácu s láskou. :-)
Naraz sa vynára celá škála rôznych tém na diskusiu :

• sústavné vzdelávanie
• vzťahy na pracovisku sestra-sestra, pacient- sestra, lekár- sestra...
• finančné ohodnotenie tejto profesie
•  príbehy zo života a z praxe, či už radostné, alebo smutné...
• alebo hoci naše bežné každodenné starosti, či radosti...

Bola by som veľmi rada, ak by túto stránku navštívili sestričky, ktoré sú ochotné sa o tieto veci podeliť s ostatnými.